Zvědavec - politicky nekorektní webzine

Příběhy z útulku

Píše majitel Útulku v údolí v Nové Dubnici, Viliam Jaroš

Viliam Jaroš se stará o zvířata od roku 1991. Před devíti roky začal tuto práci dělat na profesionální úrovni. Za tu dobu stačil najít domov pro stovky zvířát.

"Žijem dobrodružný život, ale slobodný.", říká o sobě Viliam a pokračuje: "Sám som zvedavý dokedy to vydržím. Všetci sa zaujímajú z čoho žijeme, pretože tu nieje doba na charitu."

Keď sa dôvera a ochota pomôcť nevypláca

Viliam Jaroš( více o autorovi > )

30.8.2002

Tak ako po iné roky i tento rok sme sa spoliehali na určitý príjem z tejto činnosti. Máme už vybudovanú takmer stabilnú klientelu a môžeme počítať s určitým obnosom, ktorý nie je zanedbateľný. Už sme sa naučili odhadnúť záujemcov, ktorí v minulosti umiestňovali do nášho hotela psov zo špekulatívnych dôvodov. Priviezli psíka na hotel a už sa viac oňho nezaujímali. Každý rok podstupujeme toto riziko a občas sa stane, že zle odhadneme úmysel zbaviť sa psa svojim majiteľom. Z tohoto dôvodu účtujeme za naše služby vopred a máme aspoň istotu, že získame pre nás tak nevyhnutné financie. Tento rok sme však naleteli takým spôsobom, že sa z toho budeme veľmi dlho spamätávať.

Začiatkom augusta som si musel vypočuť plačlivý hlas v telefóne a prosbu o pomoc. Pani Matovičová z Trnavej Hory stála údajne pred neriešiteľným problémom. Je chovateľkou desiatich záprahových, polárnych psov a musí ísť na niekoľko dní do nemocnice. Vraj nechce psov nechať bez dozoru, pretože má problémy so susedmi a bojí sa, že jej ich otrávia. Spočiatku som váhal, ale nakoniec ma uhovorila aspoň na dva dni. Vraj sa potom o ne postará jej priateľ. Nemal som dôvod jej neveriť, pretože mala presvedčivý hlas. Ani vo sne ma nenapadlo, že by ich mohla takýmto spôsobom opustiť. Ešte som bol tak naivný, že som jej spravil 50% zľavu za naše poskytnuté služby. Moje svedomie mi nedovolilo pýtať plnú taxu, nakoľko som jej naozaj uveril, že je chorá.

Až keď som uvidel tie zbiednené psy, začal som si uvedomovať, že niečo nie je v poriadku. Boli značne podvýživené s neošetrenou srsťou a s tráviacimi ťažkosťami. Všetky mali hnačku, ktorú spôsobovali nekvalitné granule. Všetko nasvedčovalo tomu, že som naletel. Nechcel som si ani len pripustiť takúto myšlienku a bral som daný stav z tej lepšej stránky. Všetky čierne myšlienky som vyháňal zo svojej hlavy a snažil sa myslieť pozitívne. Po dvoch dňoch som však začal mať obavy a tie ma sprevádzajú dodnes. Po pani Matovičovej a jej priateľovi Petríkovi sa akoby zem zľahla.

Po dvoch týždňoch začalo pátranie po majiteľoch a moja bezmocnosť začala mať obludné rozmery. Kontaktné číslo, ktoré nám zanechali bolo mimo prevádzky. Telefonicky som sa spojil z ich ošetrujúcim veterinárom, ktorý mi na nálade nepridal. Tiež sa niekoľko krát s nimi dobehol a údajní majitelia mu dlhujú za predchádzajúce obdobie určitý obnos peňazí, ktorý nie je zanedbateľný. V tú chvíľu som sa rozhodol za každú cenu vypátrať aspoň jedno kontaktné telefonné číslo, na ktorom by som ich našiel a zadarilo sa. Pani Matovičovú som našiel u starej mamy. Bola prekvapená, že som ju našiel a sľúbila, že všetko napraví. V rozhovore padli nejaké výhovorky ohľadne záplav, no už som bol opatrný a zvažoval každé jej slovo. Pre psov si v dohodnutý termín neprišla a aj telefón zostal hluchý. Už som bol rozhodnutý, že obetujem jeden deň a pôjdem ju do Banskej Bystrice hľadať, keď som sa dostal k telefónnemu číslu jej priateľa Marcela Petríka, ktorý je spolumajiteľom desiatich psov. Žiaľ i tu zostalo iba pri sľuboch.

Medzi tým sme museli psov, ktorí boli ustajnení po piatich v jednom koterci separovať, pretože sa k sebe správali agresívne a došlo k niekoľkým zraneniam. Veľmi trápne som sa cítil, keď som musel našim dlhoročným klientom oznámiť, že ich psov nemôžeme prijať na

Moja zúfalosť došla tak ďaleko, že som bol ochotný sa vzdať ušlých peňazí za naše služby, len nech si spomínaní majitelia svojich desať "miláčikov" odvedú. Informoval som pána Petríka o mojom rozhodnutí, no i tak sa pre psov nik nedostavil.

Daný stav je pre nás neúnosný a stojím pred vážnym rozhodnutím, na ktoré sa bojím čo i len pomyslieť. V prípade, že sa nám nepodarí donútiť majiteľov, aby si prevzali svojich psov, dôjde k najhoršiemu. Šesť z desiatich psov budeme musieť utratiť. Prečo šesť? Toľko ich totižto má už viac ako osem rokov a sú mimoriadne neprispôsobivý. Pochybujem, že by sa mi ich podarilo resocializovať. Pri prechádzkach mi dávajú poriadne zabrať a niektorí prejavili agresivitu i voči mne, nie len voči psom. Z toho usudzujem, že budú neumiestniteľní do nových rodín a zvyšok života prežijú za mrežami.

Čo na to hovoríte milí čitatelia. Vie nám niekto pomôcť?

Diskuze

4 příspěvků ( 4 nové)